Najnovší Civic už nie je ten mladícky rebel s ostrými hranami a veľkým krídlom v predstavách fanúšikov starších generácií. Dospel. Zjemnel. Zcivilizoval sa. Ale po pár kilometroch som zistil, že pod kabátom stále ostalo veľa z toho, prečo má Civic takú dobrú povesť.
Exteriér
Naživo pôsobí Civic lepšie než na fotkách. To bola moja prvá myšlienka, keď som k nemu prišiel. Nie je to auto, ktoré by sa snažilo kričať. Nemá prehnané prelisy, falošné športové doplnky ani zbytočne agresívny výraz. Namiesto toho stojí nízko, široko a sebavedomo.
Aktuálna generácia je skôr liftback než klasický hatchback. Dlhá kapota, plynulo klesajúca strecha a natiahnutá zadná časť mu dávajú siluetu, ktorá pôsobí dospelejšie než pri väčšine áut nižšej strednej triedy. Civic už nevyzerá ako „kompakt do mesta“. Vyzerá ako auto, s ktorým si pokojne viete predstaviť aj dlhú diaľničnú trasu alebo víkendový výlet bez toho, aby pôsobilo obyčajne.
Facelift modelu mu pridal uhladenejší predok. Predný nárazník je čistejší, maska pôsobí širšie a celé auto má vďaka tomu pokojnejší, no stále športový výraz. Páči sa mi, že Honda nešla cestou radikálnych zmien. Civic už predtým vyzeral dobre a modernizácia ho iba dotiahla.
V testovanej výbave Advance má auto prvky, ktoré mu vizuálne pomáhajú. Väčšie disky kolies, adaptívne LED svetlá, tmavšie detaily a celkovo hodnotnejší postoj spôsobujú, že Civic nepôsobí “sociálne” ani nenápadne.
Z profilu sa mi Civic páči najviac. Je dlhý, nízky a má výborné proporcie. Pri pohľade zboku krásne vynikne dlhý rázvor a klesajúca línia strechy. Zadná časť je možno menej výrazná než pri predchodcovi, no práve preto bude starnúť lepšie. Horizontálne svetlá opticky rozširujú karosériu a veľké veko batožinového priestoru pripomína, že dizajn tu nejde proti praktickosti. Čím dlhšie som sa na Civic pozeral, tým viac mi dával zmysel.
Interiér
Interiér Civicu je jedna z vecí, ktorá ma potešila najviac. Nie preto, že by bol najluxusnejší v triede, ale preto, že je navrhnutý tak povediac “normálne”. A to dnes vôbec nie je samozrejmosť.
Sadol som si za volant a okamžite som mal pocit, že tu niekto premýšľal nad tým, ako sa bude auto používať každý deň. Volant má ideálnu veľkosť, sedadlo sa dá nastaviť nízko, výhľad dopredu je výborný a všetko dôležité je tam, kde to človek očakáva.
Najväčšou interiérovou ozdobou je vodorovná kovová mriežka naprieč palubnou doskou, ktorá elegantne ukrýva výduchy ventilácie. Vyzerá výborne, ale nie je samoúčelná. Dodáva kabíne technický, čistý charakter a zároveň ju opticky rozširuje. Toto je presne ten typ detailu, ktorý nepôsobí lacno ani po týždni používania.
Veľmi som ocenil aj fyzické ovládanie klimatizácie. Honda sa nenechala zlákať tým, že všetko presunie do dotykového displeja. Teplotu, ventilátor aj smerovanie vzduchu si nastavím intuitívne, bez potreby hľadania.
Materiály sú na veľmi slušnej úrovni. Palubná doska pôsobí pevne, výplne dverí sú príjemné na dotyk a celková montáž je presne taká, akú od Hondy očakávam. Nič nevŕzgalo, nič sa netriaslo, nič nepôsobilo odfláknuto. Civic vo výbave Advance má v kabíne atmosféru, ktorá je hodnotnejšia, než by človek pri kompaktnom hatchbacku automaticky čakal.
Predné sedadlá sú výborné. Nie sú prehnane mäkké, ale ani tvrdé. Dobre držia telo, majú slušnú bočnú oporu a aj po dlhšej jazde som vystupoval bez únavy. Vo vrcholnej výbave poteší elektrické nastavovanie, vyhrievanie, vyhrievaný volant, kvalitné audio Bose a otvárateľná panoramatická strecha, ktorá kabínu opticky odľahčí.
Infotainment nepôsobí ako najväčší displej na trhu (chvála bohu), ale funguje rýchlo a prehľadne.
Na zadných sedadlách je dostatok miesta na nohy, čo je výsledok dlhého rázvoru. Horšie je to s priestorom nad hlavou, najmä pre vyšších pasažierov. Klesajúca línia strechy si jednoducho vypýta daň. Ja som si za seba sadol bez väčších problémov, ale vysoký pasažier vzadu bude vnímať, že dizajn dostal prednosť pred maximálnou vzdušnosťou.
Batožinový priestor je praktický najmä vďaka veľkému otvoru. Civic sa tvári štýlovo, no vie poslúžiť aj rodinne. Kufor má slušný objem, dobre sa doň nakladá a po sklopení sedadiel vznikne použiteľná plocha. Pri vyšších predmetoch treba rátať so šikmým zadným sklom, ale pri bežnom používaní som nemal pocit, že by ma auto obmedzovalo.
Motorizácia + spotreba
Pod kapotou pracuje hybridný systém, ktorý je jednou z najzaujímavejších častí celého auta. Základom je dvojlitrový benzínový štvorvalec spolupracujúci s elektromotormi. Výsledkom je systémový výkon 184 koní a krútiaci moment 315 Nm.
Čísla sú jedna vec, ale spôsob, akým Civic jazdí, je oveľa dôležitejší. Tento hybrid totiž nepôsobí ako klasický hybrid, pri ktorom spaľovací motor a elektromotor neustále hľadajú kompromis. Honda to robí po svojom. V nízkych a stredných rýchlostiach sa auto veľmi často pohybuje elektricky a benzínový motor slúži skôr ako zdroj energie. Pri vyššom zaťažení sa systém prepína tak, aby bol čo najefektívnejší.
Za volantom to znamená hlavne jednu vec, plynulosť. Civic sa rozbieha ticho a okamžite. V meste som mal často pocit, že jazdím na elektromobile. Reakcia na plyn je rýchla, auto sa pohýna jemne a pri pokojnej jazde je spaľovací motor často len vzdialený zvuk v pozadí.
Najviac sa mi páčilo, že hybridný systém nepôsobí len úsporne, ale aj živo. Civic má dostatok výkonu na bežné jazdenie aj svižnejšie tempo. Pri predbiehaní netreba dlho premýšľať. Stačí pridať a auto sa ochotne rozbehne. Zrýchlenie je lineárne, pružné a veľmi prirodzené.
Jasné, pri prudkom zošliapnutí plynu sa benzínový motor ozve výraznejšie. To je vlastnosť tohto typu pohonu. Ale Honda zvládla akustiku veľmi dobre. Nie je to nepríjemné hučanie starých hybridov, pri ktorých motor vyletel do otáčok a auto sa tvárilo, že sa doslova trápi. Tu je zvuk lepšie zladený s tým, čo sa deje s autom. Stále počujem, že motor pracuje, ale neruší ma to.
V meste je Civic fantastický. Ticho sa presúva kolónami, rekuperuje, často vypína spaľovací motor a vodiča nijako nezaťažuje. Na okreskách si drží nízku spotrebu bez toho, aby som musel hrotiť defenzívnu jazdu. A na diaľnici ukáže, že fyziku neoklame ani dobrý hybrid, no stále ostáva v rozumných číslach.
Počas testu som sa v meste vedel pohybovať približne okolo piatich litrov. Pri pokojnej jazde mimo mesta nebol problém dostať sa aj nižšie. Diaľnica pri tempe okolo 130 km/h posúva spotrebu vyššie, približne k šiestim litrom a mierne nad. Celkový priemer mi dával najväčší zmysel niekde v rozmedzí 5 až 5,5L/100KM, podľa štýlu jazdy.
To je veľmi dobrý výsledok, najmä keď si uvedomím, že nejde o malé mestské auto s lenivým motorom. Civic je dlhý, pohodlný, má 184 koní a jazdí svižne. A práve tu je jeho sila. Nesnaží sa šetriť tým, že vodičovi zoberie chuť jazdiť. Šetrí inteligentne.
Jediná praktická vec, ktorú by som si vedel predstaviť lepšiu, je väčšia palivová nádrž. Nie preto, že by auto veľa papalo, práve naopak. Skôr preto, že so Civicom sa dobre jazdí aj na dlhé trasy a človek by ocenil ešte väčší dojazd bez nútenej zastávky.
Jazdné vlastnosti
Toto je kapitola, v ktorej Civic najviac vystupuje z davu. Dnes už vie veľa áut jazdiť “dobre”. Sú tiché, stabilné, bezpečné a komfortné. Lenže máloktoré z nich má charakter, Civic ho má. Prvé kilometre mi ukázali, že Honda stále vie naladiť podvozok tak, aby nebol ani prehnane tvrdý, ani mäkký. Auto pôsobí pevne, ale nie nepohodlne. Karoséria sa v zákrutách zbytočne nenakláňa, no na rozbitých cestách Civic neposkakuje a nebúcha. Je to veľmi slušne vyladené nastavenie, ktoré by som čakal skôr v prémiovom segmente, palec hore.
Na okreske som si uvedomil, ako veľmi mi v moderných autách chýba dobré riadenie. Civic reaguje presne, prirodzene a s príjemnou váhou. Keď zatočím, auto okamžite reaguje a drží stopu. Predná náprava pôsobí istým dojmom a celá karoséria sa krásne opiera o vonkajšie kolesá.
Najlepšie na tom je, že Civic nepôsobí zbytočne umelo športovo. Nepotrebuje tvrdý podvozok, hlučný výfuk ani prehnane ostrý režim Sport, aby vodiča bavil. Stačí mu dobrá geometria, nízke ťažisko, presné riadenie a podvozok, ktorý vie, čo robí. Okrem toho som auto dostal obuté na gumách Michelin Pilot Sport 4, čo svedčí o tom, že Honda chce, aby sa s autom jazdilo aj ostro.
V meste je komfortný. Na priečnych nerovnostiach cítiť väčšie kolesá, ale nikdy som nemal pocit, že by auto bolo nepríjemné. Podvozok pracuje ticho a kultivovane. Na diaľnici je Civic stabilný, dobre odhlučnený a pri vyššej rýchlosti pôsobí stabilne.
Pri dlhšej diaľničnej jazde som ocenil aj asistenčné systémy. Adaptívny tempomat funguje plynulo, udržiavanie v pruhu neťahá za volant zbytočne agresívne a celé auto pôsobí pokojne. Neznášam systémy, ktoré neustále pípajú, brzdia alebo sa snažia byť múdrejšie než vodič. Civic ma v tomto smere neotravoval.
Brzdy sú ďalšia vec, ktorú treba pochváliť. Pri hybridoch býva niekedy problém s prechodom medzi rekuperáciou a klasickým brzdením. Pedál vie pôsobiť gumovo alebo nečitateľne. V Civicu je dávkovanie prirodzené. Po chvíli som prestal riešiť, kedy auto rekuperuje a kedy brzdí mechanicky. Jednoducho som brzdil a auto robilo presne to, čo som chcel.
Keď som s ním jazdil pokojne, bol tichý a úsporný. Keď som si vybral prázdnu okresku, vedel byť zábavný.
Záver
Honda Civic na mňa zapôsobila ako jedno z najvyváženejších áut svojej triedy. Nie je najlacnejšia, nie je najokázalejšia a určite nie je pre každého. Ale čím dlhšie som s ňou jazdil, tým viac som rozumel tomu, prečo si vie získať vodiča.
Najviac ma však dostal spôsob, akým kombinuje úspornosť a radosť z jazdy. Mnohé hybridy sú efektívne, ale nudné. Civic efektívny je, no nestratil vodičský temperament. Nie je to hothatch, ale má presnosť, ľahkosť a chuť zatáčať. A to je dnes vzácne.
Civic je auto pre človeka, ktorý ešte stále rád šoféruje, ale chce použiteľnosť na každý deň.
Za mňa je to jeden z najlepších dôkazov, že klasický hatchback ešte rozhodne nepovedal posledné slovo.
Foto: CarBlog.sk, Adam Jovankovič
